THE FOREST FORGETS - Of Wind & Willows
Postmetalový koktejl, ve kterém je namixováno hodně rozdílných vlivů, od DEFTONES přes náznaky TOOL až k post rocku či dravému i melodickému post hardcore. Trochu zvláštní koktejl, ale říz to rozhodně má.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Sú na hudobnej scéne formácie, ktoré majú o starosť menej. Už len preto, že postupom času ani tak nezáleží na subjektívnym kritériám podliehajúcej kvalite, ale na tom, že ich ďalší počin bude diskutovaný. A „Messe I.X – VI.X.“ je vskutku nahrávkou, ktorej by len málokto dával druhú (tretiu, štvrtú...) šancu, ak by ju nenahrali ULVER, ešte stále požívajúci poriadnu časť zo slávy, ktorej väčšinu si vyslúžili pred viac ako desaťročím.
Niežeby práve (dnes už to tak môžeme nazvať) „klasické“ diela ULVER boli tými, za sprievodu ktorých doháňate električku. Boli však tými, ktoré poslucháča (či skôr prieskumníka) za trpezlivosť odmenili. A práve tu v posledných rokoch ratingy klesli.
Poďme sa rúhať: Vlci majú problémy sami so sebou už od „Shadows Of The Sun“ vrátane. Dokázali ním síce opantať niektorých služobne starších kolegov a možno by som podľahol tiež, keby som mal vtedy o ULVER tušenia. Ak ste teda s Vlkmi začali vyť až v dobe, keď už pôvodne zasvätenecká maškrta pre pár gurmánov bola módnym výstrelkom, môžete byť obdarení istým snobským nadhľadom. To môže ale aj nemusí byť dobre.
Neúprosná je optika snobského „privandrovalca“. V skutočnosti už tu - doznením úvodnej „Eos“ - začal pozvoľný pád, ktorý pripravil pôdu pre rozpačité prijatie „Wars Of The Roses“. A to by nebolo ani také rozpačité, ako vyložene odmietavé, keby Nóri nemali za sebou všetko to, čo z nich robí modlu aj vtedy, keď by už mal niekto zničiť to starozákonné zlaté teľa. Na eklektickej „Blood Inside“ toho jednoducho bolo príliš veľa na stiesnenom priestore a pod rúškou oživujúco pôsobiaceho minimalizmu sa na abstraktnejšom nástupcovi severanom podarilo zamaskovať fakt, že sa vystrieľali.
Pritom aj naďalej, už zo svojej podstaty, sú ULVER zárukou, že informácia o využití symfonických elementov na novej nahrávke nedá zvracať silným prúdom nikomu, kto Nórov aspoň registruje. Zapojenie komorného orchestra, usadeného na jednom z koncov sveta, mi však rozpoltilo osobnosť.
Na jednej strane je vítaným oživením, ktoré by mohlo štvorici pomôcť k návratu medzi pozoruhodné hudobné entity. Využívaný je efektívne a s citom, nepretŕča sa nadlimitne na javisku a málokedy poslucháč v ušiach skutočne pocíti, koľko členov ho tvorí. No keď udrie, stojí to za to a tieto momenty si zaručene zapamätáte.
Takéto spestrenie by ale nemalo byť tým jediným, čo vás drží v strehu. Fakt, že výhradne tu má nahrávka skutočne silu, vyvoláva myšlienky, ako ULVER samotní bez externých „dotácií“ aktuálne nemajú príliš čo ponúknuť. Teleso spoza polárneho kruhu nie je len doplnkom, smaragdovým príveskom k večerným šatám. Dámy a páni z Tromsø si tie šaty obliekli a kdesi pri kotníkoch sa im v podobe myriády rôznych ruchov a nehudobných zvukov pletú pod nohy tí, ktorých sme zvykli volať ULVER.
Nie je potom ťažké vrcholy nahrávky lokalizovať doprostred nahrávky a snáď k tomu pridať aj vleklo sa rozbaľujúcu dvanásťminútovú úvodnú trýzeň. Tej však hrá do karát umiestnenie, a teda „čerstvý“ poslucháč na druhej strane kábla.
Tam, kde sú ULVER odkázaní na to, aby prebrali opraty striktne do svojich rúk, jednoducho nudia. Ich tvorba sa nikdy nepopisovala ľahko a hrať sa na recenzenta je v ich prípade tak trochu výzvou. V poslednom období sa však zdá, že nielen na popisovanie, ale aj na počúvanie je toho pri paradoxnej kvantitatívnej hojnosti stále menej.
Akceptujem, že predošlá radovka plnila úlohu sanitárneho dňa v závodnej jedálni, treba sa však vrátiť do normálu. Nepredvídateľného, prekvapivého, možno horšie prístupného, no odmeňujúceho normálu. Dať pocítiť, že stratený čas za to bude stáť. Myslíte, že sa ešte dočkáme?
Poďme sa rúhať: Tam, kde sú ULVER odkázaní na to, aby prebrali opraty striktne do svojich rúk, jednoducho nudia.
Kristoffer Rygg
Tore Ylwizaker
Jørn H. Sværen
Daniel O'Sullivan
hosť:
Tromsø Chamber Orchestra
1. As Syrians Pour In, Lebanon Grapples With Ghosts of a Bloody Past
2. Shri Schneider
3. Glamour Box (Ostinati)
4. Son Of Man
5. Noche Oscura Del Alma
6. Mother Of Mercy
The Assassination Of Julius Caesar (2017)
ATGCLVLSSCAP (2016)
Terrestrials (2014)
Messe I.X-VI.X (2013)
Childhood's End (2012)
Roadburn (EP) (2012)
The Norwegian National Opera (DVD) (2011)
Wars Of The Roses (2011)
Shadows of the Sun (2007)
Blood Inside (2005)
Svidd Neger (2003)
A Quick Fix of Melancholy (EP) (2003)
1993-2003: 1st Decade in the Machines (kompilace) (2003)
Lyckantropen Themes (2002)
Teachings in Silence (kompilace) (2002)
Silencing the Singing (EP) (2001)
Silence Teaches You How to Sing (EP) (2001)
Perdition City (2000)
Metamorphosis (EP) (1999)
Themes from William Blake's The Marriage of Heaven and Hell (1998)
Nattens Madrigal - Aatte Hymne til Ulven i Manden (1997)
Kveldssanger (1996)
Bergtatt - Et Eeventyr i 5 Capitler (1995)
Sám mám problém zadefinovať svoj postoj k „Messe I.X – VI.X“, ktorý je v detailoch a momentkách uchvacujúci, no ako celok zlyháva. Keď sa človek sústredí na tie výnimočné okamihy akými disponuje trebárz úvod albumu a nádherne vykreslené orchestrálne party, dostaví sa uspokojenie. Ak zas vnímame chuchvalce vaty a divergentných nápadov, ktoré skladby nikam neposúvajú, skôr len zbytočne naťahujú, dostavuje sa nuda. Plne preto chápem aj Martinove (ne)hodnotenie, keďže priemerovať oba protipóly by nebolo spravodlivé a ani výstižné. V subjektívnom porovnaní so staršou tvorbou a u mňa vrcholmi tvorby kapely v podobe „Perdition City“ alebo aj „Shadows of the Sun“ je to za poctivých 7.
-bez slovního hodnocení-
Postmetalový koktejl, ve kterém je namixováno hodně rozdílných vlivů, od DEFTONES přes náznaky TOOL až k post rocku či dravému i melodickému post hardcore. Trochu zvláštní koktejl, ale říz to rozhodně má.
Moje první setkání s tvorbou této rakouské kapely probíhá za asistence emocemi prosycené muziky z různých "post" žánrů. Je tam dostatek nápadů i děje, aby to utáhlo přes hodinu trvající stopáž a zároveň motivovalo k opětovnému poslechu. Fakt supr chlapy!
Tradiční melodický heavy metal, ovšem výborný. Na desce je vše v pořádku, kvalitním zpěvem počínaje a vymazlenou produkcí konče. V rámci žánru mohu jen doporučit, jen tomu chybí nějaká ta vlastní přidaná hodnota.
Zmar nad zmar. GRAVE DIGGER přestali být opravdu zajímaví někdy kolem alba "Ballads Of A Hangman" (2009) a od té doby už si vlastně jen zoufale tahají ze své riffové zastavárny, co jim dříve nepřišlo dost dobré. A tentokráte to tedy rozhodně dobré není.
Parádní švédský old school death, který se vrací v čase do devadesátek a servíruje správně dusivou porci švédské žánrové klasiky zarámovanou do charakteristického chrastivého zvuku. Tohle by mělo chutnat především fanouškům starých DISMEMBER a ENTOMBED.
Třetí album švédských mladíků přináší zároveň i jejich nejvyspělejší materiál. Přechod k velkému labelu z intenzity jejich groovem načichlého blackujícího thrashe pranic neubral, navíc skupina přidala ještě více šikovnosti při kompozici. Svižný poslech!
Na rozdíl od kolegy Manatara si nemyslím, že se tihle Švédové nějak příliš stylově rozvírají. Většinu času je to prostě symfoničtěji pojatý black/death, který neurazí, ale nic zásadního se neděje. Jen ty čisté vokály trochu vybočují.